Toto si myslím ja

Naplánovať celý tento výlet nebolo síce jednoduché a našlo sa pár vecí a nepredvídateľných udalostí, na ktoré keď pôjdeme nabudúce budeme myslieť, ale keď berieme do úvahy, že to je Balkán, tak celý výlet vyšiel na výbornú. Najdôležitejšie je si dopredu rezervovať ubytovanie. V našom prípade to znamenalo dve noci v Belehrade s tým, že sme do Belehradu došli už v piatok ráno a odchádzali až v nedeľu večer a päť nocí v Sutomore. Samostatná kapitola sú lístky na vlak. Celý lístok z Bratislavy do Baru spiatočný kupovaný u slovenských železníc výjde na cca 160 eur. My sme volili lacnejšiu alternatívu a to kupovať si jednotlivé trasy samostatne ( Bratislava – Budapešť, Budapešť – Belehrad a Belehrad – Sutomore ), čo nás vyšlo menej, cca 100 eur spiatočný lístok, ale spôsobilo aj zopár nečakaných problémov, s ktorými sme si ale aj s trochou šťastia poradili. 

Cesta z Bratislavy do Budapešti bola úplne bezproblémová a lístok výjde spiatočný 17,50 eur. Po skúsenostiach v Budapešti odporúčam každému dať si veľkú časovú rezervu medzi príchodom vlaku zo Slovenska a odchodom vlaku do Belehradu. A to nevravím o rezerve iba 2 hodiny ako sme mali my a ani o tom, že si lístok zarezervujete cez internet a na pokladni vyzdvihnete. Čakať budete v poradí rovnako ako všetci bez lístkov. Medzinárodná pokladňa na budapeštianskej stanici Keleti proste nefunguje. V čase počítačov je to ako návrat do doby kamennej, že pracovníčky za priehradkami ešte stále vypisujú lístky ručne perom. My sme rezervované lístky nemali a v Budapešti na Keleti je len jedna jediná spomínaná medzinárodná pokladňa, kde si trebalo dať poradové číslo a to naše bolo tak ďaleko od poradia, že by sme vlak do Belehradu nestihli. Našťastie sa riadime heslom „kto sa neopýta, ten sa nedozvie“ a milý mladý pán na informáciách, ktorého meno nanešťastie nevieme, lebo inak by bolo na tomto mieste napísané veľkými písmenami nám poradil v tom čase jedinú, aj keď časovo úplne tesnú možnosť a to ísť metrom M4 z Keleti na opačný koniec, ktorým je druhá železničná stanica Kelenfold, zakúpiť si lístky do Belehradu tam a vrátiť sa naspäť na Keleti na vlak. Pani za pokladňou si síce zafrflala, že kto nám to poradil a poslal jej robotu navyše, ale lístky nám predsa len predala. S veľkým šťastím sme to stihli tri minúty pred odchodom vlaku, ktorého odchod nakoniec síce pár minút meškal, čo sme ale nemohli vedieť. Keďže sme to stihli tak sme s kľudom mohli vtipkovať, že aspoň sme sa odviezli aj budapeštianskym metrom, čo bola pre nás oboch premiéra. Spiatočný lístok z Budapešti do Belehradu výjde 26 eur na osobu. Ak vlak z Bratislavy do Budapešti bol luxus, tak vlak z Budapešti do Belehradu je jeho úplný opak. Akoby sa tieto dva štáty nemali v láske a naschvál si posielali tie najhoršie možné vozne. V prvom rade si treba dať pozor, do ktorého vozňa si sadnete, lebo tri vozne končia v Subotici a tie tam odpoja. Je ale nepravdepodobné, že by ste v tom vozni ostali, lebo Subotica je hraničné mesto a prebieha tam colná kontrola. Do Belehradu idú vlastne len dva vozne. Jeden normálny a jeden lôžkový. Cesta trvá celú noc a ak ju človek prespí s prestávkou, keď vás zobudia na hraniciach colníci, tak aj rýchlo ubehne. Pre slovenských občanov stačí mať občiansky preukaz vo forme ID karty. Platí to pre Srbsko, Bosnu aj Čiernu horu. 

Ráno nás už vítal slnkom zaliaty Belehrad. Hlavná železničná stanica je stará ale pekná budova, no vôbec nepripomína stanicu metropoly hocakého štátu s obyvateľstvom nad milión duší. Prvá a najdôležitejšia vec, ktorá nás po príchode do Belehradu čakala, bolo vybaviť si lístky na cestu do Sutomore. Na naše prekvapenie v piatok ráno už bol z Belehradu do Baru vlak na nedeľu večer vypredaný. Z hlavnej belehradskej stanice chodia do Baru totiž iba dva vlaky denne, ráno a večer. Ešte že tetuška za priehradkou robí svoju prácu dôsledne a poradila nám, že ak nám to nevadí, tak ide ešte jeden vlak z Noveho sadu, ale ten ide iba cez stanicu Novi Beograd. Nič iné nám teda neostávalo a tak sme si na tento vlak kúpili lístky, ležadlá a miestenky na sedenie na spiatočnú cestu. Lístok výjde na osobu 21 eur, plus miestenky a ležadlo pár eur navyše. Všetko funguje presne na dátum a treba si dať pozor a naplánovať cestu presne. Keď sme túto úlohu zvládli, sadli sme si v staničnej kaviarni na rannú kávu. V Srbsku káva znamená káva. Zalievaný silný turek je to, čo oni nazývajú kávou. V Srbsku sa fajčí úplne všade a v princípe aj tam, kde je to zakázané sa to nerešpektuje. Srbi sú náruživí fajčiari a je to vidno. Potom sme sa pomaly vybrali smerom do mesta na ubytovanie. To sme mali úplne v centre mesta na ulici Obilićev venac hneď vedľa Trg republike, asi najznámejšieho námestia v Belehrade so sochou princa Mihaila, práve rekonštruovaného národného múzea a budovou opery. Dá sa povedať, že to bol jednoizbový byt v staršom dome s pavlačou do dvora, ktorý nás na dve noci vyšiel oboch spolu 42 eur. 

Ak raz idete do Srbska, je podľa mňa základ mať srbskú SIM kartu. Vybaviť sa dá za cca 200 din a dobitie kreditu je už na vás. Mne postačilo dobitie za 500 din. Mobilný internet 1 GB na týžden totiž výjde na 200 din. Roaming a volanie zo slovenskej karty je v Srbsku drahé a výhodou miestnej karty je aj to, že máte mobilný internet a viete si jednoduchšie plánovať to, kam pôjdete a čo si všetko pozriete. V niektorých podnikoch síce funguje wifi pripojenie, ale je oveľa jednoduchšie mať internet po ruke stále ako hľadať celý deň miesta, kde sa je možné pripojiť. Kurz srbského dinára sa dá zjednodušene počítať 1:100. Veľmi zjednodušene, lebo sa pohybuje okolo 120 din za 1 euro. Všeobecne platí, že je výhodnejšie si zobrať aj kartu a vyberať priamo v bankomatoch, ktoré majú najvýhodnejší kurz a poplatky za výber nie sú až také vysoké. Ak však potrebujete zameniť euro, tak je k dispozícií takmer na každom rohu nejaká zmenáreň, alebo po srbsky menjačnica. Kurzy sú rôzne a je dobré radšej pár obehnúť ako hneď v prvej zameniť.

Po bezproblémovom ubytovaní sme sa zložili, dali sa do poriadku, počkali na majiteľa, ktorý nám bol vybaviť pobytovú „bielu kartu“ a vyrazili do mesta. Toho čo sa dá v Belehrade vidieť je nespočet a ak tam ste len na víkend, tak všetko ani zďaleka nestihnete. Ak tam ste, určite si urobte výlet na Kalemegdan, čo je najväčší park v Belehrade, ktorému dominuje Beogradska tvrdjava, veľká pevnosť nad mestom na sútoku riek Sáva a Dunaj. Názov pochádza s turečtiny a je spojením dvoch slov, kale – pevnosť a megdan – bitka, alebo boj. Je to od Trg republike po pešej zóne Kneza Mihajla cca 10-15 minút a ste tam. Ulicu Kneza Mihalja lemujú mnohí miestni umelci so svojimi dielami, či už maľbami, alebo výšivkami, mnoho obchodíkov so suvenírmi a veľa barov a kaviarničiek. Bedogradska tvrdjava alebo ak chcete Kalemegdan nie je prechádzka na hodinu. Ak si ho chcete pozrieť dôkladne, majte na neho vyhradené kľudne aj celé poobedie. Pevnosť je rozľahlá s veľkým parkom pred ňou. Za zmienku na ňom stojí pavilón prírodovedného múzea, kde bola akurát výstava motýľov a hmyzu, expozícia stredovekých mučiarenských nástrojov, vojenské múzeum, kde sú rôzne tanky a zbrane, aj napríklad ukoristené nemcom počas druhej svetovej vojny Juhoslovanskou národnou armádou, Kráľova brána, nad ktorou je socha Viktora, ktorý je asi najfotografovanejším objektom Belehradu, hrobka Damat Aliho Pašu, alebo ZOO, ktoré je akoby vsadené do jednej strany hradu. Zaujímavosťou sú rôzne športoviská a tenisové kurty medzi hradbami. Z hradieb je nádherný výhľad na Sávu lemovanú loďkami a hausbótmi, mosty pretínajúce ju, z ktorých naznámejší je most Gazela a samozrejme sútok Sávy s Dunajom. Za Sávou už je časť Novi Beograd, ku ktorej sa ešte dostaneme. Ak si Kalemegdan prejdete smerom k ZOO, kam sa dostanete cez Zindanovu bránu a budete pokračovať ulicou Cara Dušana smerom do mesta, tak vás ulica privedie až k známej bohémskej štvrti Skadarlija. Skadarska ulica je plná kaviarničiek a reštaurácií, kde sa oplatí si posedieť, prípadne sa aj najesť a nie je nič výnimočné, že vám k tomu bude pri stole vyhrávať niektorá z mnohých kapiel, alebo ako nazvať zoskupenie gitara, basa a harmonika, poprípade aj husle. Ich repertoár je doslova balkánsky. Od clivých, smutných až po zaľúbené a energiou nabité rezké piesne. Hudobníci si od vás nič nepýtajú, akoby hrali zadarmo, ale podľa mňa si ich platí reštaurácia, pre ktorú hrajú. Skadarlija je jedno z miest, ktoré ak by ste v Belehrade nenavštívili a nenasali jeho jedinečnú atmosféru, tak ako keby ste v Belehrade ani neboli. My sme boli a po krásnom večeri príjemne unavení a plní dojmov sa vraciame na byt. 

Druhý deň sme si vyhradili múzeu Nikola Teslu, pozostatkom bombardovania Belehradu, chrámu sv. Savy a samozrejme pivku niekde v meste. Od Trg republike sa ulicou Terazije popri známom hoteli Moskva vydávame smerom na Trg Nikole Pašića, kde je veľká a krásna budova srbského parlamentu, pred ktorou sú v tejto dobe transparenty pripomínajúce zločiny NATO a UCK na srbskom obyvateľstve a ďalej po Bulevar kralja Aleksandra popri parku Tašmajdan, za ktorým je budova Právnickej fakulty sa stratíme v belehradských uličkách pri múzeu Nikola Teslu. Oplatí sa absolvovať celú exkurziu aj so sprievodcom. Stojí 500 din, trvá cca hodinu a dozviete sa o tomto geniálnom srbskom vynálezcovi úplne všetko v pútavom a pekne spracovanom krátkom filme, prípadne si aj ako ja vyskúšate, aké je to svietiť v ruke s neónkou, ktorá do ničoho nie je zapojená, alebo si do dlane necháte pustiť prúd. Mnoho exponátov je stále plne funkčných a sprievodca vám všetko pekne predvedie. Od múzea to už nie je ďaleko uličkami štvrte Vračar, kde sa zastavíme v príjemnej kaviarničke smerom ku chrámu sv. Savu. Podľa niektorých zdrojov sa jedná o najväčší pravoslávny chrám na svete. Momentálne prebieha vnútri rekonštrukcia a sú tam lešenia, ale aj napriek tomu sa tam oplatí vojsť a vidieť tento chrám zvnútra. Hneď vedľa chrámu je budova srbskej národnej knižnice. Cez ulicu Svetog Save, cez Trg Slavija a ulicu Nemanjija pokračujeme našu púť ku najväčšiemu a pre srbov najbolestnejšiemu pamätníku vojny, zbombardovaným budovám. Pamätník bombardovania vojskami NATO, bude navždy pripomínať to, že na niektoré nezmyselné a zlé rozhodnutia vrcholových politikov sa nesmie nikdy zabudnúť. Bombardovanie, ktoré trvalo 78 dní, zrovnalo so zemou viaceré srbské strategické objekty. Za obeť im však padlo aj množstvo škôl, nemocníc ako aj budova celoštátnej televízie. Bola ťažko poškodená infraštruktúra, mosty, telekomunikačné siete, priemyslové objekty a elektrárne. V niektorých prípadoch prišlo tiež k útokom proti čisto nevojenským cieľom, ako na kolónu utečencov, osobný vlak, autobus, niekoľko súkromných objektov, čínske veľvyslanectvo, kde zahynuli traja čínski novinári, ústredie politickej strany Juhoslovanskej ľavice, televíznu vežu Avala a už spomínané nemocnice v Belehrade. Počet mŕtvych odhadom 2500 a počet zranených vyše 12 000. Čo hovorí za všetko je to, že niekoľko riadených striel dopadlo dokonca aj do susedného Bulharska. Hneď oproti je budova srbskej vlády a my sa ďalej po ulici Kneza Miloša túlame Belehradom a po dojmoch z toho, čo sme videli si sadáme do „Troch mrkev“, mne už z minulosti známeho pubu na nejaké to miestne pivko. Pivá sú tu najrozšírenejšie tri. Jelen, Lav a Zaječarsko, prípadne v Čiernej hore ešte Nikšičko. Všetky štyri sú chutné a kvalitou porovnateľné s našimi pivami. Odtiaľ pokračujeme smer Studentski trg, na ktorom je budova etnografického múzea, kde si na chvíľu oddýchneme v parku a potom do ďalšej mne z minulej návštevy Belehradu známej krčmy, ktorej majiteľom je belehradský kamoš Ivan. Len čo prídeme a zvítame sa, už máme pred sebou šljivu a príjemný večer ide ako má byť. Kto trochu vie po rusky, hľadá synonymá a chce sa naučiť, tak sa so srbmi dohovorí aj bez angličtiny. Práve presne takúto konverzáciu si oni vážia a aj keď nerozumiete, tak sa snažia a nejako to vždy výjde tak, že sa pochopíte. Oplatí sa naučiť aj srbskú azbuku, ktorá je jednoduchšia ako tá ruská. Nepozná v samohláskach dvojhlásky aké sú v ruštine ( ja, ju ), J sa píše ako u nás a má samostatné znaky pre ď, ť, ň, ľ a dž. Väčšina nápisov v Srbsku je v oboch písmach, ale často sa stane, že natrafíte na autobus MHD alebo obchodík, ktorý má nápis iba v azbuke. 

Najesť sa dá v Belehrade v podstate kdekoľvek. Pljeskavica, ćevapi a iné dobroty rozvoniavajúce na ulici ťažko miniete bez povšimnutia a aj obyčajný burger s pljeskavicou chutí ako gurmánska špecialita. Odporúčam gurmánsku pljeskavicu v stánku na Trg republike v parčíku dole vedľa budovy divadla. Ak sa budete orientovať podľa zastávky autobusu, ktorá je hneď vedľa tak ho isto neminiete. Za pljeskavicu zaplatíte od 170 do 250 din a samozrejmosťou je, že si do nej môžte povedať z príloh čo chcete.

Čo sa týka futbalu, ktorý je v Srbsku posvätný, tak Belehrad sa delí na dva najväčšie tábory. Partizan Beograd a Crvena zvezda. Medzi Grobarmi, čo je prezývka fanúšikov Partizanu a Delije, čo je prezývka Crvenej zvezdy panuje už dlhé roky veľká rivalita. Vo svetovom meradle je toto derby brané ako jedno z najväčších. Každý správny fanúšik by mal aspoň raz v živote zažiť derby týchto dvoch klubov. Ja som ho zažil minulý rok na jeseň a môžem s kľudom povedať, že silnejší zážitok z futbalu a hlavne atmosféry na štadióne som nikdy nemal. Zaujímavosťou je, že štadióny oboch klubov sú od seba vzdialené len pár sto metrov. Viem s istotou, že to určite nebolo moje posledné derby. 

Nedeľné odubytovanie prebehlo bez problémov a my, keďže máme ešte celý deň pred večerným odchodom vlaku, ideme na železničnú stanicu odložiť si batožinu do úschovne. Odloženie batožiny výjde 110 din na 24 hodín, čiže niečo okolo 1 eur. Úschovňa je poriadne zašitá a nie v hlavnej budove stanice, ale keď sa riadite na tabuliach ikonou kufra, tak ju s prehľadom nájdete. Okolie stanice a hlavne priestor pred vedľajšou autobusovou stanicou je v tejto dobe plný utečencov. Posedávajú všade naokolo, sedia, ležia, spia, alebo sa len tak túlajú okolím. Netrúfam si tipovať čislo koľko ich tam byť mohlo, ale bolo to viac než veľa. V tomto prípade je lepšie raz vidieť, ako sto krát v novinách čítať a počuť. Ženy a deti sme narátali veľmi málo, doslova ich bolo treba v tom množstve ľudí hľadať. Ostatní sú muži a chlapci okolo 18 rokov. Ťažko súdiť, každopádne situácia v Srbsku je čo sa týka utečencov kritická, na čom má určite svoj podiel aj plot z maďarskej strany. Od stanice už odľahčení sme sa rozhodli, že sa prejdeme po nábreží Sávy až ku Kalemegdanu a keď už sme tam boli, tak sme sa na neho vybrali tentoraz odspodu od rieky. Až do večera sa túlame mestom a v predstihu si ideme na stanicu vyzdvihnúť batožinu a električkou 7 smerujeme na stanicu Novi Beograd. Sídlisko Novi Beograd je asi najväčšie sídlisko, aké som kedy videl. Je rozdelené na veľké množstvo tzv. blokov a pretína ho hlavná cesta z dialnice smerom na Maďarsko. Tvar niektorých panelákov sa len ťažko dá pochopiť prečo je taký, aký je a ako to vo vnútri takého paneláku vyzerá. Na Novom Beograde nás čaká stanica podobná stanici Vinohrady v Bratislave. Sadáme si a čakáme na náš vlak, ktorý má ako je v Srbsku nepísaným pravidlom meškanie cca hodinu. Občas pristane nejaký ten regionálny vlak, ktorý nám pripomenie nostalgiu za rokmi osemdesiatymi a príjemným oživením čakania je stretnutie so slovákmi cestujúcimi tiež našim vlakom k moru. Popri rozhovoroch rodnou rečou ani nevieme ako a prichádza náš vlak. Kontrola lístkov, obsadenie ležadla a môžeme vyraziť. 

Cestu tam sme si vybrali zámerne v noci, aby sme mali čo najviac dní ako v Belehrade, tak aj v Sutomore s tým, že sme vedeli, že cestou naspäť si za dňa celú tú trasu bez problémov pozrieme. Po pár prespatých hodinách sa prebúdzame do slnečného dňa uprostred nádherných hôr a zopár hodín z trasy vidíme aj cestou k moru. Most, respektíve viadukt, tunel, hory, most, tunel…až kdesi v Čiernej hore pred Podgoricou sa vlak znesie z hôr a jeho púť istý čas pokračuje rovinatou krajinou až k Skadarskému jazeru. Striedanie scenérií sa ani nedá opísať, treba vidieť, treba zažiť. Za Skadarským jazerom, ktoré pretína hranica medzi Čiernou horou a Albánskom vchádzame do najdlhšieho tunela celej trasy Sozina a po nekonečných minútach v tme vychádzame v Sutomore. 

Privítalo nás neskutočné teplo a na oblohe ani mrak. Sutomore je miesto z najväčším množstvom slnečného svitu v Čiernej hore. Vysoké hory ho chránia pred oblačnosťou a len málokedy tam prší. Zažili a videli sme to na vlastnej koži, že nad horami a za nimi hrmelo, blýskalo sa a pršalo a my sme mali krásne slnečno. Na stanici už čakajú nedočkaví ubytovatelia a taxikári, ktorí hneď ponúkajú svoje služby. My máme všetko vybavené, tak ich odbijeme slušným „hvala“ a cez mestečko ideme na náš apartmán. Po vstupe do Čiernej hory je treba si vybaviť pobytové karty. V zásade platí, že by to mal urobiť váš ubytovateľ, ale vždy je lepšie sa ho na to opýtať, lebo aj keď miestni tvrdia, že kontrolovať vás nikto nebude, môže sa stať, že vás skontrolujú a ak to vybavené mať nebudete, tak vám hrozí mastná pokuta. To isté platí aj pre Srbsko. Vychádza to cca euro na osobu na deň. Majiteľ Marko nás privíta úsmevom a kávou, ako inak silnou tureckou, čím sa náš príjemný pobyt pri mori môže bez problémov začať. V apartmáne máme všetko podľa popisu z internetu, funguje klimatizácia, čo je pri teplotách okolo 38 stupňov základ, na terase obohnanej viničom máme príjemné sedenie v tieni figovníka s výhľadom na kopec s pevnosťou Golo brdo na jednej strane a horami na strane druhej. 

Sutomore je menšie turistické letovisko pod horou Sutorman vrsuta vysokou 1183 metrov v pohorí Rumija. Turistické doslova, keďže na každom rohu a skoro v každom dome, alebo niektorom z hotelov sa je možné ubytovať. Jeho história siaha až do roku 1400. Z pamiatok je možné v ňom nájsť dve pevnosti nad mestom a to tureckú pevnosť Golo brdo, ktorú miestni premenovali podľa kopca z pôvodného názvu pevnosti Tabija a severne nad mestom pevnosť Haj – nehaj, benátsku pevnosť vo výške 232 metrov nad morom, ktorú si pri letmom pohľade ani nevšimnete a považujete ju za skalu. Pevnosť bola vraj taká rozľahlá, že v nej mohlo nájsť útočisko až 900 ľudí. Ďaľšími pamiatkami sú Kostol sv. Tekly nad obcou z 8. storočia, ktorý má dva oltáre (pravoslávny a rímskokatolícky), či malinký kostolík Crkva Svete Petke. Na myse Ratac v južnej časti mesta smerom k Baru sú ruiny benediktínskeho Kláštora Panny Márie Ratackej z 11. storočia. Turistický ruch ale prekvitá, čo vidno aj v novej výstavbe. Stavajú sa nové domy, pristavujú sa poschodia k starým a vyrastajú nové hotely. Promenáda pri hlavnej pláži večer a v noci žije a hudba hrá až do rána. Prevažuje balkánska muzika. Oficiálne má Sutomore stálych cca 2000 obyvateľov, ale s turistami sa počet ľudí tohto mestečka rapídne zvyšuje, čo vidno cez deň aj večer v preplnených uliciach a na promenáde. Keďže bývame od promenády ďalej, tak je hudbu v noci počuť len jemne a cez deň vôbec, lebo to nám vyhrávajú celý deň cikády. Tie sú všade a vždy a treba si proste na ne zvyknúť. Hlavná piesočná pláž je preplnená turistami od rána až do večera a len ťažko sa tam dá nájsť voľné miesto a aj tak tam vraj vedie odpad z kanalizácie mesta, ako sme sa od miestnych dozvedeli, tak po debate s Markom volíme dve pláže opačným smerom ako je mesto, ale vzdialené od nášho ubytovania zhruba rovnako ako hlavná pláž cez pole s kopcom uprostred, na ktorom je malý kostolík Crkva Svete Petke. Štrbina je menšia kamienková a Maljevik väčšia kamienková pláž, ktorú si obľúbime a na ňu celý pobyt aj chodíme. Je čistá, nie je vôbec preplnená a celý deň je zaliata slnkom. Výhoda pobrežia Čiernej hory je v tom, že na rozdiel od väčšiny pobrežia v Chorvátsku máte výhľad na šíre more a nie na niektorý ostrov. 

Čiernohorská huchyňa je v podstate to isté ako srbská a tak nie je núdza o pljeskavicu, ćevapi, punjenu papriku, ćorbe, guláš, množstvo rýb, morských plodov a ďaľších dobrôt. Ceny v potravinách sú o niečo nižšie ako u nás a ceny v podnikoch podobné ako u nás. Oplatí sa ochutnať miestne syry, ajvar, alebo srbskú národnú špecialitu oškvarkovú masť z mangalice. 

Vo štvrtok, deň pred odchodom sa vydávame na plavbu do Petrovaca a Budvy. Výjde to 10 eur na osobu, čo je výborná cena. Pozrieme na hodinu Petrovac s jeho menšou pevnosťou pri prístave, zakúpime magnetky, ktorých už zo Sutomore a Beogradu zopár máme a vyrážame ďalej loďou do Budvy. Po ceste nám náš pán kapitán rozpráva okrem informáciách o pobreží aj o zašlej sláve starej Juhoslávie a Titovi, na ktorého doteraz mnoho obyvateľov tohto regiónu nedá dopustiť. Na zhruba tri hodinky sa túlame Budvou a jej nádherným starým mestom na výbežku do mora, ktoré je od prístavu asi 15 minút po promenáde a cestou späť sa okúpeme na dvoch plážach, z toho jedna je na ostrove a na druhú, ktorá je síce na pevnine, ale je na ňu len prístup po mori. Jedna z nich je na ostrove Sv. Nikola a miestni tento ostrov volaju Hawai a druhá je známa Kraljičina plaža. 

Po meste v Sutomore stretnete aj túlavé psíky a mačky. S psíkmi sa dá skamarátiť veľmi rýchlo a s jednou ryšavou mačičkou sme sa u nás pri apartmáne skamarátili natoľko, že veľa nechýbalo a cestovala by s nami domov. V strede mesta kúsok pod železničnou stanicou je malý trh s čerstvou zeleninou a ovocím. V takom teple nám melón na pláži nesmierne pomohol. Piatok využijeme na kúpanie, večer sa pobalíme, posedíme posledný raz na terase a v sobotu ráno sa už vydávame na cestu naspäť v očakávaní, čo ešte všetko uvidíme, čo sme cestou do Sutomore cez noc nevideli. 

Už v Čiernej hore za Skadarským jazerom a rovinou v okolí Podgorice sa začínajú do neba zdvíhať klasické kamenné hory len s minimom zelene s hlbokými kaňonmi a vyschnutými riečnymi meandrami. Tie neskôr vystriedajú zalesnené kopce, v ktorých si je ťažké predstaviť na niektorých miestach akúkoľvek turistiku. Tunely sa neoplatí ani počítať, mosty tiež. Najznámejší z viaduktov je zhruba 20 km od Podgorice, Mala Rijeka viadukt, 498 metrov dlhý a až 200 metrov nad údolím vysoký most. V čase postavenia to bol najvyšší most na svete. Trať prekoná od Baru, ktorý je na úrovni mora do Belehradu, ktorý je zhruba 120 metrov nad morom prevýšenie až do výšky 1032 metrov nad morom v blízkosti mestečka Kolašin a dedinky Mateševo. Hlavne v tých vyšších miestach trate jeden krajší výhľad strieda ďalší a je nemožné to všetko pofotiť. Najdlhšie tunely na trati majú cez 6 kilometrov ( Sozina a Zlatibor ) a zdajú sa byť nekonečné. Po nich však vždy nasleduje ako vykúpenie z tmy výhľad, na ktorý sa nedá zabudnúť. Veľakrát sa vám naskytne nádherná scenéria, ktorá skôr než stihnete vytiahnuť fotoaparát a odfotiť zmizne v ďaľšom tuneli. Keď vlak prechádza cez vysoký most v zákrute a nahýňa sa, človek má až nutkanie prejsť na druhú stranu vozňa, aby jeho stabilitu vyrovnal a aby sa vlak neprevrátil dole do rokliny. Kde tu sa objaví malá dedinka, alebo stanica akoby pre nikoho. Krásnym úsekom trate je ten, keď vlak kopíruje breh rieky Lim, na ktorej je aj priehrada blízko mestečka Prijepolje. Z miest na celej trase stojí za zmienku hlavné mesto Čiernej hory Podgorica, ďalej hraničné mesto Čiernej hory so Srbskom Bijelo pole na čiernohorskej a Vrbnica na srbskej strane, na hraniciach Srbska s Bosnou a Hercegovinou Priboj a potom Zlatibor, Užice, Požega a Valjevo. Vlak kúsok trasy prejde aj Bosnou a Hercegovinou, kde sú dve dedinky Jablanica a Štrpci, ale v ani jednej nezastaví a po krátkom úseku sa znova vracia do Srbska. Neskôr kdesi blízko mestečka Lajkovac zrazu zastavujeme a stojíme. Zisťujem čo sa stalo a dozvedám sa, že nám „pukla mašina“. Ak sa vydáte na túto cestu, musíte počítať aj s náhradným riešením. Na prestup v Belehrade sme mali mať skoro dve hodiny, no kvôli tomuto meškaniu sme ledva náš vlak do Budapešti stihli. Vždy treba mať náhradný plán a počítať aj s tým, že proste v Belehrade, alebo kdekoľvek inde na pol ceste ešte jednu noc cestou či už tam alebo naspäť ostanete, lebo posledný vlak do Budapešti nestihnete. Železnice v Srbsku sa proste plánovať nedajú a treba aj kus šťastia, aby všetko dopadlo podľa predstáv. My sme to šťastie mali a asi desať minút ( toľko sa to skresalo z dvoch hodín ) sme mali na prestup v Belehrade. Znova nasadáme do vlaku do Budapešti.

Vlak do Bratislavy v Budapešti stíhame a tak sa šťastní a plní dojmov z tohto úžasného výletu vraciame naspäť na Slovensko. A vieme, že to nebolo naposledy, čo sme túto trasu absolvovali. Či už v Belehrade, kde sme ani zďaleka nevideli všetko, čo sme chceli ako napríklad štvrť Zemun, niektoré múzeá atď., tak aj v Čiernej hore kam sa s radosťou vrátime, či už kvoli príjemným ľudom, moru alebo pamiatkam, či mestám, ktoré sme nevideli a nestihli.